V období vrcholného a neskorého stredoveku (11. až 15. storočie) sa dovŕšilo oddelenie remeselnej a poľnohospodárskej výroby, vznikli hospodársky silné mestá, rozvíjal sa obchod a moc si upevnili silnejúce štátne celky, medzi nimi aj Uhorské kráľovstvo. V mestách sa zakladali prvé univerzity. To všetko prispelo k rozvoju obchodu a vzdelanosti a tým i k zvýšenej potrebe komunikácie a k postupnému rozvoju doručovateľského a spravodajského systému.

Popri kráľovských posloch môžeme do tohto systému zaradiť aj posolskú službu cirkevných ustanovizní, miest, univerzít, stolíc, cechov a obchodných spoločenstiev. Nešlo však ešte o pravidelné prepravovanie správ na báze organizovanej pošty. Okrem peších alebo jazdeckých poslov správy roznášali mnohé, mohli by sme povedať „neúradné osoby“, akými boli furmani, povozníci, kupci, vandrujúci tovariši alebo rôzni pocestní.

Čulú vzájomnú výmenu správ a osobnej korešpondencie viedli po celej Európe hlavne cirkevné inštitúcie a kláštory. Využívali pritom relatívne hustú sieť cirkevných sídiel, ktoré poskytovali mníchom doručujúcim správy možnosť nocľahu a občerstvenia. Správy od kláštora ku kláštoru roznášali buďto samotní mnísi, príslušníci žobravých mníšskych rádov alebo niekedy aj laickí poslovia.

Po založení prvej univerzity v roku 1148 v talianskom meste Bologna začali v krátkom čase takéto vzdelávacie inštitúcie vznikať aj inde v Európe. Na univerzitách pôsobilo množstvo študentov z rôznych krajín a tí pociťovali potrebu kontaktu s domovom. Okrem toho, aj potreba univerzít vzájomne si vymieňať informácie a oboznamovať sa s výsledkami vedeckého bádania viedla k formovaniu ich vlastného spravodajského systému. Vzorom organizácie dopravy správ bola pre väčšinu vtedajších univerzít parížska univerzita. Základom jej systému bolo rozdelenie študentov do štyroch skupín – francúzskej, anglickej, nemeckej a normansko-pikardskej. Každá skupina si zvolila vlastného hlavného posla, ktorý bol poverený organizáciou posolského spojenia do určenej krajiny. Hlavní poslovia, „grand messagers“, pochádzali z rodín popredných parížskych mešťanov a využívali rozmanité privilégiá, napr. oslobodenie od daní, ciel a niektorých mestských povinností. Od študentov zhromažďovali a rozdeľovali vyzbieranú korešpondenciu a za to od nich vyberali poplatky, z ktorých potom platili najatých poslov, nazývaných „petit messagers“, bývajúcich v mestách a dedinách popri určenej ceste, ktorí následne zverenú korešpondenciu formou štafety doručovali do cieľa.

Stredoveké skriptórium zachytené na iniciále neznámeho františkánskeho rukopisu z roku 1494 na hárčeku poštovej známky 550. výročie založenia Academie Istropolitany, ktorú s pápežským súhlasom založil v roku 1465 uhorský panovník Matej Korvín spolu s ostrihomským arcibiskupom Jánom Vitézom a pätikostolským biskupom Jánom z Panónie.

Bez pravidelného písomného styku sa neobišiel ani obchod, ktorý čoraz viac rozkvital v mestskom prostredí. Najrozvinutejšiu dopravu obchodných zásielok mal od začiatku 13. storočia zväz nemeckých miest „hanza“. Mestá tohto zväzu presadzovali svoje obchodné záujmy aj v cudzích krajinách a vytvárali nevyhnutné posolské spojenia tak medzi sebou, ako aj s významnými európskymi centrami.

Aj územie severného Talianska bolo v 14. a 15. storočí hospodársky veľmi vyspelé, čo bolo nevyhnutným predpokladom pre vznik prvých silných posolských organizácií. Bolo tomu tak aj preto, lebo región severného Talianska sa v stredoveku politicky vyvíjal inak, než väčšina ostatnej Európy. Nevytvoril sa tu centralizovaný feudálny štát, ale moc získali silné obchodné mestá vykazujúce niektoré znaky mestských republík. Mestá ako Janov, Miláno, Florencia a Benátky zbohatli obchodovaním a rozvojom remeselnej výroby a postupne ovládli rozsiahle územia. Aby spomínané talianske mestá mohli naďalej rozvíjať obchod a zveľaďovať tak svoje bohatstvo a mocenský vplyv museli nevyhnutne disponovať vyspelými posolskými systémami. Benátski obchodníci založili preto už v roku 1305 „Kuriérnu spoločnosť slovutného panstva“, v roku 1357 vzniklo doručovateľské združenie „Mešec florentských kupcov“ vo Florencii a podobné inštitúcie si zakladali aj ďalšie mestá. Poslovia z Florencie doručovali raz za týždeň správy do francúzskeho Avignonu, ktoré bolo v rokoch 1309 – 1376 sídlom pápežov, a odtiaľ naspäť do Florencie. Posolským systémom severotalianskych miest sa neskôr inšpirovali obchodníci v iných európskych mestách, nemecký bankársky rod Fuggerovcov, Neapolské kráľovstvo, ba aj francúzsky kráľ Ľudovít XI., ktorý v roku 1464 nechal na hlavných cestách vybudovať špeciálne stanice nazývané „postes“, slúžiace aj na odpočinok panovníckeho dvora a prepriahanie koní.

Z písomných prameňov, najmä z účtovných kníh, je možné vyčítať, že poslovia v 14. a 15. storočí pôsobili aj v slobodných kráľovských mestách v Uhorsku. Menšie či väčšie sumy vyplácali mestá úradným kuriérom, mestským poslom, ale aj rôznym príležitostným doručovateľom zvestí. Mestskí poslovia mali pritom pestrú pracovnú činnosť, od doručovania správ do kráľovskej kancelárie, rôznym krajinským hodnostárom a iným mestám, cez roznášanie darov, pozorností a odkazov, až po prosby o pomoc. Zvlášť honorované bolo doručovanie mimoriadne významných správ alebo listov. Zachovala sa informácia, že v roku 1440 dvaja poslovia, ktorí mestskej rade Prešporku zvestovali narodenie neskoršieho uhorského kráľa Ladislava Pohrobka, dostali od mesta naviac 20 zlatých. Mestských poslov zamestnávali aj stredoslovenské banské mestá. Opäť išlo najmä o prepravu hospodárskej korešpondencie.

Osobitnú kapitolu vo vývoji poštových služieb v Uhorsku v období neskorého stredoveku znamenalo panovanie kráľa Mateja Korvína (1458 – 1490). Podporoval a rozširoval renesančnú vzdelanosť a viedol časté vojny s Turkami, čo podnietilo rast významu korešpondencie. Nariadenia Mateja Korvína roznášali kuriéri po celej krajine, mnoho listov posielal do Talianska. Po dobytí Viedne v roku 1485 preložil svoje sídlo z Budína práve do Viedne a dôležitým spojivom medzi obidvomi mestami sa stala poštová cesta Budín-Viedeň, kde boli na každých 15 – 20 kilometrov zriadené prepriahacie stanice. Pravidelnú prepravu zabezpečovali ľahké koče ťahané koňmi a cesta z jedného sídla do druhého trvala približne jeden a pol dňa.

Portrét panovníka Mateja Korvína, v rokoch 1458 – 1490 uhorského kráľa, na poštovej známke Matej Korvín, humanizmus a renesancia vydanej v roku 2008. Za vlády Mateja Korvína bola zavedená pravidelná poštová doprava na ľahkých kočoch medzi Budínom a Viedňou.

Spôsoby poštového spojenia v stredoveku nevzkriesili „cursus publicus“ praktizovaný v starovekej Rímskej ríši. Stredoveký posolský systém sa napriek tomu postupne skvalitňoval a pomaly sa blížil k vyššej forme organizovanosti z jedného centra, čo bolo podmienené zanikaním feudálnej rozdrobenosti, nástupom novej podnikateľskej vrstvy v mestách a čoraz viac bujnejúcou a silnejšou štátnou administratívou.

Pozn. Článok bol koncipovaný na základe štúdií: Čtvrtník, P. – Galuška, J. – Tošnerová, P.: Poštovnictví v Čechách, na Moravě a ve Slezsku. Liberec 2008 a Segeš, V.: Poštovníctvo v stredoveku. Poslovia, kuriéri, povozníci. In: Pamiatky a múzeá, 1998, č. 4, s. 4 – 7.