Dejinnému obdobiu raného stredoveku (6. – 11. storočie) sa častokrát hovorí „temný stredovek“. Autorom tohto termínu je taliansky humanista Francesco Petrarca (1304 – 1374), ktorý tým mal na mysli úpadok klasickej vzdelanosti v Európe po zániku Západorímskej ríše v roku 476. Vedomosť antickej kultúry však nezanikla, ale preniesla sa za múry kláštorov, v ktorých mnísi prepisovali aj antickú literatúru.

Práve vďaka tu pôsobiacim pisárskym dielňam sa nám dodnes zachovali klasické diela antiky od Homéra, Vergília alebo Ovídia. V období karolínskej renesancie 8. – 9 . storočia je zasa možné sledovať programový záujem o revitalizáciu antickej kultúry aj na dvore franského kráľa Karola Veľkého (768 – 814). Práve v tomto období bola vytvorená kópia rímskej cestnej siete Tabula Peutingeriana zachytávajúca cestné spojenia s rímskymi provinciami, ktorá sa zachovala v opise z 12. storočia. Faktom však je, že rozpadom Rímskeho impéria zanikli centrálne riadené inštitúcie, vrátane systému prepriahacích staníc zabezpečujúcich prepravu správ, čo viedlo k úpadku cestnej siete, ktorú už nemal kto udržiavať v prevádzkovom stave.

--more--

Na území provincie Pannonia, vrátane území antickej Gerulaty, sa začiatkom 6. storočia usadil germánsky kmeň Longobardov. Po príchode slovanských kmeňov do oblasti stredného Dunaja, a najmä po vpáde kočovného kmeňa Avarov v roku 568, odtiahli Longobardi do severnej Itálie, kde založili Longobardskú ríšu. Severotalianska industriálna oblasť Lombardia, je preto pomenovaná podľa tohto germánskeho kmeňa. Odchod Longomardov na juh využili nomádski Avari, ktorí si podmanením slovanských kmeňov založili v oblasti Karpatskej kotliny vlastnú ríšu, známu pod pomenovaním Avarský kaganát. Ten pretrval až do konca 8. storočia, keď bol zničený vojskami franského kráľa Karola Veľkého. Do dejín Európy sa zapísali po prvý raz posolstvom, ktoré sa nečakane objavilo na dvore byzantského cisára Justiniána v Konštantínopoli v roku 558, pričom cisár im začal platiť tribút – finančný poplatok za neútočenie. Avari spolu so Slovanmi podnikli medzi rokmi 578 – 623 viacero vojenských výprav proti Byzantskej ríši, pričom v roku 626 sa im takmer podarilo dobyť samotnú Konštantínopol.

Napriek širokému rozptýleniu slovanských kmeňov a absencii centrálnej vlády však prostredníctvom poslov udržiavali spolu dobré vzťahy a koordinovali svoje výpady proti Byzancii, ako uvádza vo svojich dialógoch Quastiones physicae byzantský historik prelomu 6. – 7. storočia Theofylaktes Simokattés: „Nasledujúceho dňa zajali cisárovi strážcovia troch mužov z národa Slovanov, neozbrojených žiadnou zbraňou... jediné čo so sebou niesli boli gitary, nič iného neniesli. Cisár [Mauríkios] sa ich spýtal, z ktorého sú národa ... Povedali mu, že sú Slovania, obývajú oblasti pri západnom oceáne, a že tam poslal kagan poslov s mnohými darmi pre náčelníka kmeňa, aby ich získal za spojencov.“ Slovania obývajúci naše územie sa v roku 623 proti Avarom vzbúrili a pod vedením franského kupca Sama si založili vlastnú ríšu. Tá síce pretrvala len do roku 658, ale vďaka tomu, že sa dostala do vojenského konfliktu so susednou Franskou ríšou, neunikla do pozornosti franských kronikárov. Pre dejiny poštovníctva týkajúce sa nášho územia je dôležitá najmä Fredegarov kronika, ktorá po prvý raz v našich dejinách dokladá doručenie správy: „I poslal Dagobert vyslanca Sycharia k Samovi s prosbou, aby za kupcov, ktorých jeho ľudia usmrtili, alebo za tovar, ktorý si neprávom osvojili, dal riadnu náhradu. Všetko, čo mu bolo uložené oznámil. Sycharia odohnali spred Samových očí. Keď to Dagobetovi oznámil, ten spupne rozkázal, aby vojsko z celej Austrázijskej ríše sa postavilo proti Samovi a Vinidom.“ V roku 631 preto vypukla vojna, vďaka ktorej sa udalosti z nášho územia stali predmetom záznamu franského kronikára. Dagobertove vojsko využilo na príchod do Samovej ríše starú rímsku cestnú komunikáciu vedúcu pozdĺž Rýna a Dunaja priamo k sídlu kniežaťa Sama, nachádzajúcemu sa pravdepodobne na dnešnom hrade Devín. Franské vojsko sa však až do centra ríše nedostalo, pretože bolo porazené Samovými vojakmi statočne brániacimi vstup do krajiny na hrade Wogastisburg. Ten sa pravdepodobne nachádzal pri rieke Aist (v preklade hrad/burg na riek Aist) vlievajúcej sa do Dunaja pri meste Enns v dnešnom Dolnom Rakúsku. Za pozornosť stojí, že po rovnakej ceste pochodovalo aj vojsko Karola Veľkého v roku 795, ktorému sa podarilo rozvrátiť Avarskú ríšu bez toho, aby muselo proti Avarom bojovať. Materiálnym dokladom o tejto vojenskej výprave je minca Karola Veľkého, ktorá bola nájdená na avarsko-slovenskom pohrebisku v Podunajských Biskupiciach, objavenom len nedávno pri výstavbe diaľnice D4R7.

FDC obálka Spoločné vydanie s Čínskou ľudovou republikou: Bronzová faléra z Podunajských Biskupíc prezentujúca významné nálezy z tohto avarsko-slovanského pohrebiska. Na pečiatke FDC je zobrazený motív mince Karola Veľkého, ktorá sa viaže k jeho vojenskej výprave z roku z roku 795, pričom do ženského hrobu sa dostala ako ozdobný prívesok náhrdelníka.

Moravskí a nitrianski Slovania využili mocenské vákuum po kolapse kaganátu k tomu, aby si založili vlastnú ríšu, ktorú byzantský cisár Konštantín Porfyrogenetos (920 – 959) vo svojom spise „O spracovaní ríše“ nazval „Μεγάλη Μοραβία“ – Veľká Morava. Naši predkovia ale vstúpili do histórie ako samostatné štátotvorné etnikum až na ríšskej synode vo Frankfurte nad Mohanom v roku 822, ktoré pre vazalov ríše zvolal franský kráľ a cisár Ľudovít Pobožný (813 – 840). Zhodou okolností sa tu naposledy uvádzajú aj Avari, ktorých kaganát zanikol začiatkom 9. storočia, pričom franská snaha o vytvorenie samostatnej podriadenej východnej provincie, tzv. Avarskej marky, stroskotala práve na útokoch tu žijúcich Slovanov. Podobne ako Rimania či Avari, aj moravskí Slovieni využili križovatku obchodných ciest na sútoku Moravy s Dunajom, na vybudovania veľkej, prosperujúcej ríše. Prekvitajúci obchod s franskou ríšou, ktorý sa stal predmetom finančnej regulácie, dokazuje jeden z najstarších písomných spisov svojho druhu a to Raffelstettenský colný poriadok z rokov 903 − 904, ktorý sa uplatňoval aj na našom území. Túto inštitualizáciu obchodných vzťahov dokladá aj viacero nálezov karolínskych mincí objavených na našom území, napr. strieborný poldenára franského kráľa Karola Prostého z rokov 898 – 929. Práve táto minca je považovaná za najstarší dôkaz existencie medzinárodných obchodných vzťahov a postupného nahrádzania výmenného obchodu monetárnou menou.

Pozn. Spracované podľa historických prameňov k najstarším dejinám Slovenska zosumarizovaných v publikácii „Slovensko očami cudzincom“, pod redakčným vedením prof. Richarda Marsinu (Bratislava 1999).

Hárček poštovej známky Dejiny colníctva prezentuje vzácnu karolínsku mincu, poldenár kráľa Karola Prostého z rokov 898 – 929, vyrobený mincovňou Bledonis v dnešnom francúzskom meste Lons-le-Saunier. Minca bola nájdená v roku 1965 rámci výskumu základov kostola sv. Martina v Nitre na Martinskom vrchu.