Andrej Sládkovič, vlastným menom Andrej Braxatoris, básnik, prekladateľ, literárny kritik, evanjelický kňaz, je v slovenskej kultúre etablovaný ako „prvý básnik“ romantickej generácie, tvorca dvoch kľúčových básnických skladieb slovenského literárneho romantizmu – Marína (knižne 1846, ľúbostná báseň s oslavou lásky k žene, krásy, mladosti a slovenskej krajiny) a Detvan (1853, idylický epos oslavujúci slovenský ľud a prírodu). Marína bola zároveň prvá a jediná kniha poézie zo štyridsiatych rokov 19. storočia, ktorá vyšla v spisovnej slovenčine. Obe skladby znamenali medzník vo vývine slovenskej romantickej poézie, pretože Sládkovič v nich rozšíril tvorivé možnosti básnickej tvorby a priniesol zvýšenú citlivosť či dôraz na subjekt a jeho rozporný citový život. Vo svojej básnickej koncepcii spájal do jedného celku lásku k žene, k vlasti a k Bohu. Jeho literárne dielo bolo však žánrovo i druhovo oveľa širšie – písal aj intímnu lyriku, filozofické skladby (Sôvety v rodine Dušanovej), nábožensko-meditatívnu poéziu, epickú poéziu s historickými námetmi (Gróf Mikuláš Šubić Zrínsky na Sihoti, 1866), národne angažované, príležitostné a didaktické básne, a tiež prózu a drámu. Prispieval do súvekých novín a časopisov ako publicista, keď sa vyjadroval k aktuálnemu národno-politickému dianiu. V roku 1861 sa zúčastnil memorandového zhromaždenia v Turčianskom Sv. Martine a túto udalosť aktuálne stvárnil v skladbe Pamiatka na deň 4. augusta a v „národnom epose“ Svätomartiniáda. V roku 1863 bol jedným zo zakladajúcich členov nového celonárodného spolku Matica slovenská. Bol vnímaný ako básnik harmónie a idyly, neskôr aj ako hlásateľ slovanského vlastenectva a zástanca národných práv Slovákov. 

Mgr. Dana Hučková, CSc.