Jelša lepkavá je všeobecne rozšírený druh vyskytujúci sa v lužných, močiarnych lesoch, slatinách a pozdĺž brehov vôd, mimo vôd sa vyskytuje na miestach s vysokými zrážkami. Je teda závislá na vode. To preto, lebo jej listy nemajú žiadny mechanizmus na kontrou transpirácie. Dobre sa jej darí v kyslých pôdach. Stretneme sa s ňou od nížin po horský stupeň. Dorastá do výšky 20-30 m. Je charakteristická hladkou, na báze kmeňov rozpukanou borkou. Listy sú takmer okrúhle, na vrchole vykrojené alebo jemne hrotité. Jahňady sa objavujú ešte pred pučaním listov v marci až apríli. Samčie jahňady vyrastajú v skupinách po 2-3, sú visiace a purpurovo sfarbené. Plodné samičie jahňady sú drevnaté, hnedé, pripomínajúce malé šišky. Jelša lepkavá je vedúcou drevinou v stromovom poraste šúrskeho lesa, kde vytvára tzv. pravý jelšový les. Znakom týchto lesov sú pravidelne sa opakujúce povrchové záplavy trvajúce viac ako pol roka. Jelša tu nachádza optimálne podmienky pre rast. Kvôli veľkej vlhkosti a zabahneniu je koreňový systém jelší v úzkom vzťahu s vlastnosťami pôdy, preto je pomerne plytký. Často tvorí vzdušné korene, ktoré sa vyvíjajú v oporné barlovité korene. Podľa ich veľkosti možno usudzovať výšku povrchových záplav v lese. Okrem toho dokáže rásť v chudobných pôdach kvôli symbióze koreňov s nitrifikačnými baktériami rodu Frankia. Spodná časť kmeňa jelší je niekedy bohato posiata prieduchmi, čo urýchľuje celkovú výmenu plynov. To je dôležité najmä na pôdach so stagnujúcou a na kyslík chudobnou vodou. Jelša v Šúri rýchlo zmladzuje a rýchlo rastúce mladé stromy dokážu vysávať staré pne, ktoré čoskoro zahnívajú a rozpadajú sa. Všeobecne je však obnova jelšového porastu v lesoch problémom, nakoľko semenáčiky sú veľmi citlivé na sucho.

Igor Kokavec