Gajdy sú ľudový hudobný nástroj pochádzajúci pravdepodobne z Blízkeho Východu. Boli známe starovekým Grékom, Rimanom aj nordickým národom. U Slovanov v Karpatskej kotline boli známe už v 8. storočí a na Slovenku sú doložené od 14. storočia. V 18. storočí boli gajdy veľmi módnym nástrojom vo Francúzsku, kde jeho pastorálny zvuk dobre charakterizoval módnu záľubu v imitácii vidieckeho života. V dnešnej dobe sa na gajdy hrá predovšetkým v Škótsku (kde sú gajdošské zbory aj súčasťou vojenských kapiel), na Sicílii, v Rumunsku, v Čechách (najmä na Domažlicku a Strakonicku) a samozrejme na Slovensku, kde zaznamenávame gajdy ako typický hudobný nástroj pastierskej kultúry. Rozšírené sú najmä na Orave, Pohroní a Gemeri.
Existuje viacero konštrukčných verzií gájd. Melódiu na gajdách vydáva tzv. melodická píšťala, ktorá má rozsah šesť až osem tónov. V prípade zložitejšieho nástoja môže byť melodických píšťal aj viac. V 14. storočí začali byť gajdy dopĺňané jednou až troma tzv. burdónovými píšťalami, pomocou ktorých mohol nástroj vydávať burdónovou technikou nepretržite znejúci interval základného tónu (prípadne kvinty atď.). Tón gájd je mečavý a diatonické melódie, sprevádzané neustálym burdónovým podkladom, sú v ľudovej hudbe často ozdobované prieraznými terciami atď. Ladenie gájd je rôzne, ako je rôzna aj dĺžka jednotlivých trubíc.
Prúd vzduchu do všetkých píšťal zabezpečuje mechový zásobník zo zvieracej kože. Hráč prívod vzduchu reguluje tlakom lakťa na mech, ktorý je pripevnený koženým pásikom k paži a pohybom ramena sa dvíha a stláča. Prívodom vzduchu sa rozkmitá jemný plátok, ktorý je omotaným motúzom pripevneným k dutej, na jednom konci uzatvorenej trubičke (podobne ako pri klarinete).
Na celom Slovenku sa vyskytujú najmä trojhlasné gajdy, na strednom Slovenku sú známe aj štvorhlasné až päťhlasné gajdy, na Orave takzvané goralské dvojhlasné gajdy.
                                                                                                                                                                         PhDr. Tomáš Surý, ArtD.