Označenie T2 500 g zodpovedá tarife pre list 2. triedy do 500 g v tuzemskom styku. © Slovenská pošta, a . s., 2008 Prof. Eugen Suchoň (25.9.1908 Pezinok – 5.8.1993 Bratislava) – slovenský hudobný skladateľ, pedagóg a teoretik, jedna z najvýznamnejších osobností zakladateľskej generácie slovenskej hudobnej moderny. Študoval na Slovensku a v Čechách hru na klavíri, kompozíciu a dirigovanie. Suchoňovo kompozičné dielo je rozsiahle, zahŕňa skladby pre sólový klavír –Baladická suita (1936), Malá suita s passacagliou (1931), Metamorfózy (1952), Toccata (1973) a Elégia (1978) – i pre rôzne komorné zoskupenia (Poème macabre pre husle a klavír, 1963). K vrcholom jeho inštrumentálnej hudby patria Baladická suita (1936), Metamorfózy (1953), Rapsodická suita pre klavír a orchester (1965) a Symfonická fantázia na B-A-C-H pre organ, sláčiky a bicie nástroje (1971), Burleska pre husle a orchester (1933), či Fantázia pre husle a orchester (1948). Jeho skladateľské myslenie podstatne ovplyvnil a poznačil autorov živý a tvorivý vzťah k slovenskej ľudovej piesni. Eugen Suchoň venoval značnú časť tvorivých síl skladbám pre ľudský hlas, či už pre spev sólový so sprievodom klavíra, ako Bačovské piesne (1929, rev. 1985), Nox et solitudo (1932), Ad astra (1961) a Pohľad do neznáma (1978), alebo aj pre hlas, zbor a orchester (Žalm zeme podkarpatskej, 1938). Vyvrcholením Suchoňovej kompozičnej práce sú jeho javiskové diela, z ktorých najvýznamnejšie sú opera Krútňava (1949) a hudobná dráma Svätopluk (1960). Obe vychádzajú – každá iným spôsobom – námetom aj hudobne z domácej, slovenskej a slovanskej tradície hudobnej reči, pričom Suchoňov kompozičný rukopis, ako aj morálne a etické posolstvo diel, možno v kontexte súdobej európskej hudby chápať ako moderné. Eugen Suchoň je zakladateľom modernej slovenskej opery. Bol držiteľom viacerých ocenení, v roku 1958 mu bol udelený titul národný umelec. Nezanedbateľná je Suchoňova pedagogická a teoretická činnosť, s ktorou úzko súvisia aj jeho knihy, napríklad opakovane vydávaný bestseller Stručná náuka o hudbe (1962, spolu s M. Filipom). Teoretická práca prof. Suchoňa vyvrcholila knihou Akordika – Od trojzvuku po dvanásťzvuk (1979). V kontexte dejín slovenskej hudby a opery, ako aj slovenskej hudobnej kultúry, hudobnej pedagogiky a humanizmu, má dielo Eugena Suchoňa nezastupiteľné miesto. PhDr. Tomáš Surý