Niet vari krajiny, ktorá by nemala aspoň jedno plemeno poľovníckeho duriča, medzi ktorých sa zaraďuje aj slovenský kopov. Na Slovensku sa od pradávna slovom kopov označoval duriaci pes bez zreteľa na plemennú príslušnosť. Okrem známych plemien duričov sa choval na Slovensku už v dávnej minulosti aj durič – kopov. Vyznačoval sa osobitným charakterom, ktorý sa pravdepodobne objavil vďaka izolácii z dávnych spoločných predkov duričov.
Po skončení prvej svetovej vojny sa začalo uvažovať o čistokrvnom chove kopova. Na podnet významnej osobnosti slovenskej kynológie Kolomana Slimáka sa v roku 1936 uskutočnil zvod kopovov a vybrali sa prvé vhodné jedince na ďalší chov. I keď počas druhej svetovej vojny sa šľachtiteľská práca načas prerušila, chov sa postupne rozvinul a dospelo sa k cieľu, a to k vyšľachteniu svojrázneho duriča. Uznaný za samostatné plemeno bol začiatkom sedemdesiatych rokov.
Slovenský kopov je pes ľahšej stavby tela, s výškou psa od 45 do 50 cm, suky od 40 do 45 cm, s typickým čiernym sfarbením s hrdzavočervenými znakmi. Plemeno vyniká ostrosťou, preto sa používa najmä na diviačiu a škodlivú zver. Má neobyčajne vyvinutý orientačný zmysel. Vytrvalo a hlasito, aj niekoľko hodín, sleduje čerstvú stopu zveri, ale práve tak dobre pracuje aj pri dohľadávaní postrelenej zveri. Nie je to typ svorkového psa a je určený predovšetkým na individuálny lov. Napriek príznačnej ostrosti a temperamentu je slovenský kopov prítulný a priateľský spoločník. Slovenský kopov patrí v súčasnosti na Slovensku k najpočetnejším poľovníckym plemenám.

Jozef Šuster