Slovenský čuvač je potomkom veľkého bieleho polárneho psa. Dokazujú okrem iného aj výskumy a biometrické merania kostry čuvača a ich porovnania so zachovalými nálezmi kostier psov z minulých období. S najväčšou pravdepodobnosťou bol privedený v prvých storočiach n l. Gótmi a Burgundmi z Pomoranska. Preto treba jeho najstaršie korene hľadať v pôvodných pomoranských plemenách psov. Na Slovensku sa začiatkom tohto storočia vyskytoval čuvač vo veľkom počte. S čistokrvným chovom a šľachtením slovenského čuvača začal Prof. Antonín Hrůza. Prvý vrh bol v plemennej knihe zapísaný v roku 1929. O štyri roky neskôr jeho priaznivci ustanovili Spolok chovateľov tatranských čuvačov, ktorý sa premenoval na Klub chovateľov slovenských čuvačov. V prvých rokoch sa zapisovalo do plemennej knihy priemerne 40 až 50 šteniat ročne. Do roku 1960 sa chovateľská základňa už natoľko rozrástla, že zápisy šteniat stúpli na 200 jedincov ročne. Medzinárodné uznanie a schválenie štandardu sa však podarilo až po viac ako 30 rokoch, presnejšie v roku 1965.
Plemenné znaky čuvača zodpovedajú horskému typu psa tvrdej konštitúcie s hustou bielou srsťou. Výška psa je od 62 do 70 cm, suky od 59 do 65 cm. Pohybuje sa ľahko, rýchlo a s obľubou klusá. Čuvač bol oddávna neoceniteľný pomocník strážcov hraníc i pastierov oviec a dobytka, strážca a ochranca košiarov, salašov a usadlostí. Táto všestrannosť svedčí o jeho mimoriadnej hodnote a o dobrých vlastnostiach. Je to pokojný ovčiarsky pes a ak sa chová vo vhodných podmienkach, uplatňujú sa nielen zdedené vlastnosti, ale aj schopnosť zastávať také úlohy, aké predtým nepoznal. Je napríklad spoľahlivým záchrancom a osvedčil sa aj ako lavínový a záprahový pes a poznáme ho ako bystrého a mimoriadne verného psa. Podľa bystrosti a bdelosti dostal aj meno od slova čuť – počuť. Jozef Šuster