Územie medzi Tisou a Dunajom, kde v karpatskej kotline leží Slovensko, bolo odpradávna známe chovom teplokrvných koní, ktorých pôvod sa odvodzuje od divokého tarpana. Podľa historických údajov, stáda divokých tarpanov sa ešte v polovici 19. stor. pásli na stepných planinách v okolí Čierneho a Kaspického mora. Bojové kmene, ktorých údernou silou boli jazdecké útvary, robili z týchto oblastí nájazdy cez Ruské stepy do strednej a západnej Európy. Ich jazdecké kone boli orientálneho, neskôr arabského pôvodu, menšie, vytrvalé, odolné a skromné, pevného zdravia. Počas bojových nájazdov zošľachťovali domáce kone. O existencii divokého koňa na našom území máme hmotné dôkazy z náleziska Gánovce, Vyšné Ružbachy, ako aj z avarského pohrebiska Žitavská Tôň. Najvýraznejší, ale pritom najkvalitnejší rozvoj chovu koní na tomto území prebiehal počas takmer 200 ročnej okupácie (1526-1711) tureckými vojskami, kedy bol chov koní intenzívne ovplyvňovaný arabským koňom. Po okupácii po roku 1711 do začiatku 19. stor., mal na časť chovu koní vplyv kôň španielský. Vyšľachtenie anglického plnokrvníka v závere 18. a začiatkom 19. stor. malo výrazný vplyv na chov koní na tomto území, ktorý trvá až dodnes.
Slovenský teplokrvník nie je homogenné plemeno, na jeho vzniku sa podieľali viaceré teplokrvné plemená koní. Je to kôň stredne mohutný, s dobre vyjadreným typom jazdeckého koňa, chodivý, dobrého charakteru a temperamentu, vhodný aj pre prácu v záprahu. Zovňajšok má korektný, dlhších línií, so suchým fundamentom, s dobrými kopytami. Jeho chovná oblasť je vymedzená územím Slovenskej republiky. Má spracovaný a schválený „Štatút plemennej knihy“ a radu plemennej knihy. Na Slovensku je to najrozšírenejšie plemeno koní, so šľachtiteľským chovom v Národnom žrebčíne Topoľčianky.
Prof. Ing. Vladimír Hučko, CSc.