© Slovenská pošta, a . s., 2007 Prvé tenisové dvorce na území Slovenska vznikli v 80-tych rokoch XIX. storočia – v parku Grasalkovičovho (dnes prezidentského) paláca v Bratislave a na Kúpeľnom ostrove v Piešťanoch. Po vzniku I. ČSR pribúdajú nové tenisové kurty a vznikajú tenisové kluby (Bratislava, Banská Bystrica, Žilina, Piešťany, Trenčianske Teplice). V r. 1931 sa na čelo celoštátneho rebríčka dostáva Žilinčan Ladislav Hecht, ktorý do r. 1938 odohral 36 daviscupových zápasov. Po útlme, ktorý nastal po prevzatí moci komunistami, ktorých ideológovia považovali tenis za „panský šport“, sa koncom päťdesiatych rokov čs. tenis postupne vracia na výslnie. Slovenskí dorastenci (medzi nimi i Jozef Golonka) víťazia na tradičnom turnaji v Pardubiciach a Milan Tajcnár je členom víťazného čs. družstva v King´s cupe (1969). V r. 1988 sa v Soule tenis vrátil po 64 rokoch do programu olympijských hier a Miroslav Mečíř, najvýznamnejšia osobnosť slovenskej tenisovej histórie, vybojoval zlato v dvojhre. Roky patril k svetovej špičke, stal sa (s Helenou Sukovou) víťazom Hopmanovho pohára a spolu s Tomášom Šmídom majstrom sveta vo štvorhre. Ako tréner Karola Kučeru a ako nehrajúci kapitán mužstva, ktoré bojovalo v r. 2005 vo finále Davisovho pohára, sa podieľal na najväčšom úspechu nášho mužského tenisu ostatných rokov. Ziskom Pohára federácie v 2005 vyvrcholil vzostup slovenského ženského tenisu. Dominik Hrbatý a Martin Kližan, Daniela Hantuchová a Dominika Cibulková – to je prítomnosť a budúcnosť „bieleho“ športu, ktorý diktátom módy už dávno prestal byť „čistobielym“ ale neprestal fascinovať milióny svojich priaznivcov. Dr. Peter Osuský